Úroveň spoločnosti ako odraz politiky, médií a hlavne médií

Kdesi som počul; vraj úroveň a kvalita športu je odrazom úrovne spoločnosti. Pokúšal som si tento výrok rozobrať do detailov. Rátajte so mnou. Koľko krát sme boli majstrami sveta, alebo aspoň majstrami Európy, v kolektívnych športoch? Tých titulov naozaj veľa nebolo, pričom si vážim všetkých športovcov, ktorý reprezentujú našu krajinu na medzinárodných podujatiach. Predmetom tohto článku nemá byť šport, ale kultúrna úroveň našej spoločnosti, ktorá sa odráža v politike, médiách a hlavne v médiách.

Priznám sa, televízne správy už nepozerám dlhý čas. Väčšinou čítam správy z internetu a novín, pričom si poriadne vyberám ich obsah. Hoci čítam len to svoje, v mojom prípade sú to väčšinou ekonomické správy a správy z medzinárodného politického diania, napriek tomu očami preletím
i ostatné titulky. Schválne si všímam názvy najčítanejších článkov. Mal som z nich zmiešané dojmy. Blogujem necelý mesiac, a všímam si, že články najviac predávajú ich pútavé titulky. V prípade, že by som chcel mať naozaj dobrú návštevnosť a čítanosť mojich blogov, musel by som písať viac o politike. Čítanosť článkov totiž zvyšujú titulky s menami a špinavosťami konkrétnych politikov. Obsah článkov musí byť ladený zdanlivo „nestranne“ a musí byť dostatočne odporný na to, aby si všetci mohli kvalitne ponadávať.

Som naozaj rád, že sme citlivý na spoločenské dianie a tiež na politické dianie. Svedčí o tom čítanosť článkov s politickým podtextom. Ale veľké sklamanie prežívam zo zdanlivej nestrannosti, z politikárčenia a dráždenia čitateľov, z nečinnosti kompetentných a pasivity spoločnosti ako celku. Nemyslím, že je vhodné rozširovať klebety. Naopak, je záslužné informovať spoločnosť presne a nestranne. Na základe podaných informácii môžu kompetentné orgány postupovať korektne a spoločnosť môže vyvíjať pozitívny nátlak na riešenie problémov. Toto sú veci, ktoré je potrebné v spoločnosti zvládnuť.

Konfrontujem svoje názory hlavne v rozhovoroch s mojimi priateľmi. Vytýkali mi, že v článkoch potrebujú urobiť akýsi záver z rozoberanej problematiky, alebo orientáciu, ktorá urobí akýsi obraz. Tento postreh naozaj veľmi vystihuje charakter mojich článkov. V skutočnosti sa zamýšľam, či je vôbec vhodné smerovať články ku konkrétnemu záveru alebo k nejakej tendencii. Človek je predsa inteligentná, rozmýšľajúca a slobodná bytosť. Veľmi ľahko si dokáže urobiť vlastný názor a preto sa mi zdá nevhodné udávať tendencie a závery. Lojálnosť a nestrannosť by predsa mala byť hlavnou devízou médií. Iba tak sa môže vytvárať priestor pre spoločnú diskusiu ktorá vedie ku korektným záverom.

Ako využije Slovensko čas v čakárni?

Katastrofické scenáre a divne podložené tvrdenia z ekonomických správ ma priviedli k tomu, aby som si otvoril stránku Štatistického úradu Slovenskej republiky a urobil si malú makroekonomickú analýzu. Zameral som sa na štyri ukazovatele: tempo rastu HDP, index spotrebiteľských cien CPI, saldo bežného účtu platobnej bilancie a mieru nezamestnanosti. Zasvätení vedia, že tieto ukazovatele tvoria vrcholy magického štvoruholníka [1], ktorý hodnotí úspešnosť hospodárskej politiky pri dosahovaní zdravého vývoja ekonomiky. Doposiaľ sú dostupné údaje za prvý štvrťrok roku 2009 v ktorom ešte nie sú premietnuté výsledky z realizácie vládnych protikrízových opatrení typu šrotovné alebo balíčky opatrení. Analýza ponúkne obraz stavu ekonomiky pred prijatím akýchkoľvek protikrízových opatrení, ako východisko pre posúdenie efektívnosti zámerných opatrení vlády v dôsledku finančnej krízy.

Tempo ekonomického rastu založené na sledovaní vývoja reálneho HDP, ktoré dosahuje hodnotu -5,62% [2] nepovie laikovi nič. Stačí však, ak zmeníme uhol pohľadu na túto hodnotu a pretransformujeme výpoveď takto: Hodnota HDP v prvom kvartáli roka 2009 je približne na rovnakej úrovni ako hodnota v prvom kvartáli roka 2007. Záverom je, že sme klesli v tvorbe HDP na úroveň s pred dvoch rokov, čo v konečnom dôsledku nie je až tak zlé. Harmonizovaný index spotrebiteľských cien (CPI), ľudovo nazvaný inflácia, dosiahol v apríli 2009 rekordne nízku úroveň a to 1,4%. Cenová hladina sa teda zvyšuje, ale omnoho nižším tempom ako kedykoľvek predtým. Februárové hodnoty bilancie bežného účtu ako podielu na nominálnom HDP sú na úrovni -2,9% [3]. Oproti predchádzajúcim rokom je to jedna z najnižších hodnôt. Nezamestnanosť v prvom kvartáli roku 2009 dosahuje rovnakú úroveň ako v prvom kvartáli roku 2008. Opäť je oproti predchádzajúcim rokom jednou z najnižších.

Graf 1 Magický kosoštvorec

-->Prameň: Vlastný graf na základe údajov zo Štatistického úradu Slovenskej republiky a Národnej banky Slovenska
Stav makroekonomických indikátorov Slovenskej republiky za prvý štvrťrok nie je až tak zúfalý, ale nesprávnymi zásahmi do ekonomiky sa môže zhoršiť. Nik nevie zaručiť, kedy príde zlepšenie. Dôkazom sú výroky spred pol roka, ktoré tvrdili, že v druhej polovici roka 2009 sa ekonomika zotaví. Terajšie výroky Svetovej banky hovoria skôr o druhej polovici roka 2010. Ani ja si netrúfam povedať, kedy presne sa ekonomika Slovenska zotaví. Môžem ponúknuť iba svoj súkromný názor: Vtedy, keď sa na západe začnú riešiť skutočné príčiny krízy a prestanú sa šanovať firmy vplyvných mien! Je jasné, že naša maličká krajinka má na riešenie týchto problémov nepatrný vplyv. Nemáme na výber, musíme čakať. Sme naviazaný predovšetkým na západné trhy, od ktorých bude závisieť, či naše tempo rastu HDP opäť porastie na bájnych 10%. Ocitli sme sa v čakárni, ale napriek tomu si môžeme čas vyplniť zmysluplnou činnosťou. Riešiť situáciu zvláštnymi opatreniami v oblasti ekonomiky nie je spôsob. Jednou z mála vecí ktoré môžeme ako krajina robiť je skvalitňovanie legislatívy a právneho prostredia. Ak už teda musíme čakať v čakárni, využime čas užitočnými činnosťami.

[1] Magický štvoruholník je graf so štyrmi vrcholmi pričom jednotlivé vrcholy sú tieto: Tempo rastu HDP porovnáva rast HDP medzi dvoma po sebe nasledujúcimi obdobiami. Index spotrebiteľských cien (CPI) meria rast alebo pokles cenovej hladiny, teda infláciu. Saldo bežného účtu platobnej bilancie ukazuje nakoľko je krajina zadlžená voči zahraničiu, alebo koľko zahraničie dlhuje krajine. Nezamestnanosť netreba vysvetľovať, snáď len skonštatovať, že vo vyspelých ekonomikách sa drží pri úrovni 5-7%.
[2] Spracované na základe vývoja reálneho HDP prvého kvartálu 2008 a prvého kvartálu 2009
[3] Spracované na základe údajov z NBS a ŠÚSR

Inštitucionálny rámec Európskej únie

„Žiješ v tom, a predsa nevieš v čom žiješ.“ Touto vetou opisoval pointu filmu Matrix jeden môj známy, no ja ju chcem aplikovať na nevedomosť mnohých ľudí o fungovaní inštitucionálneho rámca Európskej únie. Sme súčasťou Únie už päť rokov. Za ten čas inštitúcie prijali stovky nariadení a smerníc, urobili sa tisícky štúdií a mnohé z nich sa týkajú nášho každodenného života. Tie isté inštitúcie navrhujú a schvaľujú výšku príspevkov jednotlivých členských štátov do spoločného rozpočtu a rozhodujú o ich prerozdelení. Je teda nutné poukázať na ich postavenie v našej spoločnosti.

Inštitucionálny rámec Európskej únie je pomerne zložitý systém. Tvorí ho sústava inštitúcií, z ktorých každá koná iba v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené zmluvami.[1] Zmluva z Nice hovorí o piatich orgánoch: Európsky parlament, Rada, Komisia, Súdny dvor, Dvor audítorov. Lisabonská zmluva upúšťa od pomenovania „orgán“ a nahrádza ho pomenovaním „inštitúcia“, pričom definuje tieto inštitúcie: Európsky parlament, Európska rada, Rada, Komisia, Súdny dvor Európskej únie, Európska centrálna banka a Dvor audítorov. Ďalej definuje dva poradné orgány (Hospodársky a sociálny výbor, Výbor regiónov) a tiež Európsku investičnú banku. Všetky menované inštitúcie podľa jednej i druhej zmluvy fungujú už aj v súčasnosti, pričom jedna zmluva ich nedefinuje, druhá áno.

Podiel administratívnych výdavkov z rozpočtového rámca Únie na roky 2007 – 2013 na celkových výdavkoch tvorí 56,225 miliárd EUR [2], teda 5,77% z celkových výdavkov. Značná časť z nich smeruje do inštitúcií. Toto číslo môže urobiť obraz na obrovský aparát v Európskej únii. Každá z inštitúcií má celú radu kompetencií. Preto som sa rozhodol, že jednotlivé inštitúcie budem osobitne predstavovať v samostatných článkoch. Táto séria článkov pod názvom „Inštitucionálny rámec Európskej únie“ (IREU) má urobiť prehľad čitateľom o kompetenciách jednotlivých inštitúcií, o fungovaní Európskej únie ako bezprecedentnej integrácie vo svete. Články pod názvom IREU budete môcť nájsť na tomto blogu v intervale jedného týždňa. Každý týždeň predstavím inú inštitúciu. Budúci týždeň to bude Európska Komisia. Pekné čítanie prajem.


[1] V súčasnosti je platná Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva v znení z Nice, ktorá sa nazýva skráteným pomenovaním „zmluva z Nice“.
[2] http://ec.europa.eu/budget, str. 8, 15.6.2009

Problém SR v oblasti prijímania právnych noriem v EÚ

Prijímanie právnych noriem v európskej únii prebieha v Európskej rade a v Európskom parlamente. Európsky parlament však nemá rovnoprávne postavenie s Európskou radou. Pre vyspelú demokraciu je charakteristické rozdelenie moci do troch zložiek: zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Európska únia (ďalej len EÚ) je spolok demokratických štátov. Napriek tomu tu existuje „demokratický deficit“.1

V Slovenskej republike sa prijímajú zákony v Národnej rade Slovenskej republiky. Poslanci v NRSR sú priamo volení občanmi Slovenskej republiky. Moc je rozdelená do troch zložiek, ktoré sú vyššie spomenuté.
Rozhodovací mechanizmus sa v EÚ štyri krát menil. Bolo to dôsledkom inštitucionálneho vývoja jednotlivých orgánov Európskeho spoločenstva, rastúcimi právomocami Európskeho spoločenstva ktoré si vyžadovali legislatívne zmeny a samozrejme vplyvom rozšírenia EÚ o nové členské štáty. Tieto zmeny boli obsiahnuté v prijatých zmluvách.2 V súčasnosti je platná zmluva z Nice prijatá v roku 2000.
Zložitý charakter rozhodovacieho procesu je determinovaný záujmami Európskeho spoločenstva (reprezentovaného Európskou komisiou) a záujmami občanov (reprezentovaných poslancami v Európskom parlamente). Do tohto procesu vchádzajú ďalšie inštitúcie spoločenstva (Výbor regiónov, Hospodársky a sociálny výbor) a početné lobistické skupiny,3 ktoré vyvíjajú snahy o ovplyvnenie rozhodovania. Podstatou všetkých rozhodovacích procesov v inštitúciách EÚ je dosiahnuť konsenzus.

Slovenská republika sa stala súčasťou EÚ 1. mája 2004. Vstupom Slovenskej republiky (ďalej len SR) do EÚ sa zmenil charakter vzťahov voči členským krajinám EÚ a nečlenským. Pri uplatňovaní hospodárskej politiky bude SR musieť uvažovať o vlastných záujmoch v kontexte so záujmami celej EÚ. Prvá vlna úvah uplynula tesne pred naším vstupom do EÚ, kde Ministerstvo zahraničných vecí SR iniciovalo ustanovenie národného konventu o európskej budúcnosti Slovenska. Záujmom Slovenska je priblížiť sa ekonomickej úrovni priemeru štátom EÚ27. Bude teda potrebná konvergencia hospodárskej politiky SR, k hospodárskej politike EÚ.
Realizovať národné ciele a zároveň ciele ostatných krajín nebude jednoduché. Náročnosť koordinácie cieľov a záumov sa odrazila v pokusoch o ratifikáciu Európskej ústavy. Po neúspešných ratifikáciách vznikli nové snahy a nové rokovania. Pri príležitosti 50. výročia Rímskej zmluvy bola prijatá Berlínska deklarácia. Je dôkazom snahy všetkých štátov únie zostať jednotní.
Európa smeruje k politickej únii. Toto je výzva pre nás všetkých presadiť svoje záujmy tak, aby naše budúce pokolenia mali rovnocenné postavenie v Európe.

Slovensko má veľmi malé možnosti v oblasti presadzovania svojich záujmov v EÚ. Počtom obyvateľov 5,38 miliónov tvoríme v relatívnom vyjadrení 1,11% obyvateľov Európskej únie. Sme zastúpení 13 poslancami v Európskom parlamente a máme 7 hlasov v Európskej rade. V procese prijímania akýchkoľvek právnych noriem v EÚ budú naše hlasy zanedbateľné.
Navrhovaná zmluva o Európskej ústave, ktorá neprešla ratifikačným procesom vo Francúzsku a Holandsku, bola v parlamente SR 11. mája 2005 ratifikovaná.4 Odzrkadľovalo to postoj spokojnosti domácich politikov na medzinárodnej scéne. Zároveň sa ratifikácia v Slovenskom parlamente dala chápať ako potieranie hlavných bodov oficiálnej pozície SR na medzivládnej konferencii, kde sa tieto body v Ústavnej zmluve neobjavili. Výsledné body národného konventu 5 boli v konečnom dôsledku nevyužité. Novou érou je Lisabonská zmluva, v ktorej sú presadené i niektoré záujmy Slovenska, žiaľ nie zásluhou politikov sediacich v Národnej rade Slovenskej republiky.
Nezáujem o dianie v Európskom parlamente deklarovali občania SR vo voľbách do európskeho parlamentu v roku 2004 a to účasťou 16,96% zo všetkých oprávnených voličov. Nezáujem trvá i v súčasnosti znovu najnižšou účasťou vo voľbách do Európskeho parlamentu 19,64% v roku 2009.

Vychádzajúc z postavenia Slovenska v Európe je ťažké vydať sa úplne inou cestou ako zvyšok Európskej únie. Európa sa začína deliť na vyspelé štáty Európskej únie a zvyšok.
Možností ako presadiť národné záujmy v EÚ nie je veľa. Prvou z nich je získať si spojencov. To si ale vyžiada určité ústupky a spoločne proklamované záujmy. Druhou je využiť lobing. Lobing je však náročný svojimi vysokými províziami za služby.
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy ponúkol Slovensku strategické partnerstvo ešte v októbri 2007. Spolupráca sa mala týkať štyroch oblastí: politickej, ekonomickej, vojenskej a energetickej. Fungovanie tejto spolupráce sa však niekam stratilo.
Možnosťou je i lobovanie v Európskom parlamente a tiež obmedzené možnosti lobovania v Európskej komisii kde predmetom lobovania je príprava legislatívnych návrhov. V Bruseli lobujú štáty, regióny, súkromné spoločnosti (obchodné spoločnosti, právnické a poradenské spoločnosti), organizované záujmy (sektorové a prierezové asociácie zastupujúce záujmy výrobcov, spotrebiteľov, zamestnancov atď.), mimovládne organizácie a iné združenia.
Víziou a realitou Slovenskej republiky má byť aktívne Slovensko v Európe. Potrebujeme urobiť kus práce, aby sa prívlastok aktívny člen dalo pokojne použiť v súvislosti so Slovenskou republikou. Nie je priestor na škriepenie, musíme dať hlavy dokopy.


1 Zastúpenie občanov v inštitúciách EÚ je nepriame a vo viacerých veciach ich občanom vzdialené, pričom moc sa sústreďuje v rukách byrokratov, ktorí sú menovaní a nie volení.
2 Ide o tieto zmluvy: Jednotný európsky akt, Maastirchtská zmluva, Amsterdamská zmluva a Zmluva z Nice.
3 Ich cieľom je ovplyvniť výsledok legislatívneho alebo regulačného procesu prostredníctvom pôsobenia záujmovej skupiny.
4 Ratifikácia na Slovensku nebola ukončená, pretože prezident SR ústavnú zmluvu svojím podpisom neratifikoval. Urobil to na základe sťažnosti 13 občanov s odvolaním na porušenie ich práv zúčastniť sa na politickom živote krajiny formou referenda.
5 Národný konvent bol tvorený predstaviteľmi parlamentných politických strán, akademickej obce, predstaviteľov cirkví, záujmových združení, odborov, obecných a regionálnych zastúpení, ako aj mimovládnych organizácií. Trval od 15.4.2001 až po vstup SR do EÚ, mal 7 zasadnutí.

Voľby do EP verzus Lisabon

Voľby do Európskeho parlamentu (EP) na Slovensku v roku 2009 opäť dopadli fiaskom. Slovensko sa znova zapíše do dejín najnižšou účasťou vo voľbách do EP. Plebiscitu sa zúčastnilo 19,64%* zo všetkých oprávnených voličov na Slovensku čo činí 853.533 vydaných obálok. Oproti roku 2004, kedy bola volebná účasť 16,96%* je to iba maličké zlepšenie, ak sa tomu tak dá vôbec povedať. Nebudem odpovedať na otázku kde sa skrýva problém tak nízkej účasti vo voľbách do EP, pretože tých problémov je dosť. Chcem len v krátkosti poukázať, prečo bol tento plebiscit dôležitý.

Európsky parlament je jediný orgán Európskej únie, ktorý je priamo volený občanmi Únie. Prvé voľby do EP sa konali 7. – 10. júna 1979. Opodstatnenosť tejto voľby sa preukáže, ak bude prijatá tzv. „Lisabonská zmluva“. Lisabonská zmluva je skráteným pomenovaním pre Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o fungovaní Európskej únie. Zásadnú zmenu ktorú táto nová zmluva prinesie vo vzťahu medzi inštitúciami EÚ je, že posilňuje právomoci Európskeho parlamentu.** Je to reakcia na demokratický deficit, ktorý v EÚ ešte doposiaľ prebýva. Článok 234 Zmluvy o fungovaní Európskej únie pojednáva o vyslovení nedôvery Komisii, pričom ak je tento návrh o vyslovení nedôvery prijatý dvojtretinovou väčšinou poslancov EP, členovia Komisie sa musia kolektívne vzdať svojich funkcií. Znamená to, že Komisia sa bude priamo zodpovedať EP. Ďalším posilnením právomoci EP je riadny a mimoriadny legislatívny postup. Tieto postupy, v ktorých sa prijíma legislatíva EÚ, zrovnoprávňujú EP s Radou Európskej únie. Je to historický míľnik v dejinách inštitúcií Európskej únie.

Podceňovať hore uvedené dôvody je prinajmenšom nerozvážne. Preto považujem tak nízku účasť vo voľbách do EP na Slovensku za katastrofálny dopad. Právo voľby je zároveň zodpovednosťou občanov, pretože svoje kompetencie odovzdávame v systéme zastupiteľskej demokracie poslancom. Sme teda priamo zodpovedný kto za nás koná a ako koná.

* Štatistický úrad Slovenskej republiky: www.statistics.sk
** V súčasnoti platí Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva v znení z Nice, podľa ktorej EP nemá veľké kompetencie.

this is me

Som ekonóm, ktorého zaujíma dianie v spoločnosti a ktorý na spomínané dianie nazerá cez prizmu európskej integrácie. Články delím do štyroch kategórii: ekonomika, politika, názory a IREU (Inštitucionálny Rámec Európskej Únie). Sú to kategórie ktoré vznikli spontánne na základe obsahu jednotlivých článkov a na základe okolností ktoré ma vyprovokovali k ich napísaniu.

Zo študentských čias, ktoré skončili ešte len nedávno, mi v hlave rezonoval jeden výrok od istého docenta: „Transformácia slovenskej ekonomiky už prebehla, teraz je čas transformovať spoločnosť.“ Ekonómia patrí medzi spoločenské vedy. Nuž, kto iný by mal začať uvažovať nad zmenou správania spoločnosti ak nie ekonóm národohospodár.

Všetkým čitateľom prajem pekné čítanie. V prípade nesúhlasu, alebo akéhokoľvek náznaku nedorozumenia či nepochopenia, prosím využite možnosť komentárov. Budem rád ak spoločne vytvoríme diskusiu, ktorá sa môže stať podnetom pre transformáciu nás i celej spoločnosti.


So želaním všetkého dobrého

Stevo Sabo